Ahoj, som Kiva 🥝
Krátke predstavenie, ktoré sa mi možno trochu vymklo spod kontroly.
Vraj sa na začiatku blogu patrí predstaviť. Povedať niečo o sebe, vysvetliť, prečo tu som, čo plánujem písať, a ideálne sa tváriť, že mám aspoň približnú predstavu o tom, čo robím.
No. Tak skúsme.
Volám sa Kinga.
Viete, čo je king. Viete, čo je queen. No a potom som tu ja. Kinga. Taký zvláštny jazykový mačkopes kráľa a kráľovnej, z ktorého nakoniec vzniklo celkom obyčajné dievča.
Teda, obyčajné… nepredbiehajme.
Kinga je podľa mňa jedno z tých mien, pri ktorých neexistuje neutrálny postoj. Buď ho milujete, alebo neznášate. Buď vám príde krásne a nezvyčajné, alebo sa na mňa pozriete, akoby som si ho práve vymyslela.
A občas sa nájde niekto, kto sa ma pre istotu opýta, či sa tak naozaj volám.
Nie, zlatko. Len som si povedala, že keď už budem predstierať nejakú identitu, vyberiem si meno, pri ktorom budem musieť pravidelne dokazovať, že existuje.
Každopádne, nemusíme z toho robiť vedu.
Som Kiva. Hotovo.
A teraz by sa asi patrilo napísať niečo o tom, kto vlastne som. Čím sa zaoberám, čo ma baví, aké mám záujmy a podobné veci, ktoré sa normálni ľudia zvyknú pýtať, keď sa spoznávajú.
Lenže ja mám s takýmito otázkami jeden menší problém.
Keď sa ma niekto opýta, čo rada robím vo voľnom čase, zrazu mám pocit, že som sa narodila včera a dovtedy som len pasívne existovala. Všetky moje záujmy, koníčky a osobnostné črty sa v tej chvíli rozhodnú kolektívne odísť na dovolenku.
„A čo rada robíš?“
Eh. Neviem. Existujem? Pijem kávu? Premýšľam nad vecami, nad ktorými by som pravdepodobne nemusela premýšľať?
Hát, nem tudom.
Takže namiesto toho, aby som sa tu pokúšala samu seba opísať ako produkt v e-shope, asi bude jednoduchšie, keď sa budeme spoznávať postupne.
Jednu vec by som však chcela vysvetliť hneď.
Môj jazyk.
Nie ten v ústach. Ten funguje, ďakujem za opýtanie. Niekedy až príliš dobre.
Myslím ten, ktorým komunikujem.
Som Gen Z. A nie len tak hocijaká. Som slovenská Gen Z, ktorú tak trochu lízla aj tá maďarská. Čo v praxi znamená, že moja slovenčina má ďaleko od toho, čo by si predstavovala pani učiteľka na hodine slohu.
A úprimne? Ani sa o to veľmi nesnažím.
Moja prirodzená komunikácia totiž vyzerá asi tak, že začnem vetu po slovensky, v polovici mi dôjde, že angličtina má na danú situáciu oveľa výstižnejší výraz, niekde cestou sa pripletie maďarčina a celé to zakončím slovenskou nadávkou.
A najhoršie je, že mne to dáva dokonalý zmysel.
Hát, it is what it is, do piče.
Presne takto.
Nie preto, že by som nevedela po slovensky. Viem. Dokonca si dovolím tvrdiť, že celkom slušne. Len moja hlava akosi odmieta rešpektovať jazykové hranice, keď má pocit, že sa niečo dá povedať lepšie.
Niekedy jednoducho slovenské slovo nestačí. Inokedy je anglické príliš sterilné a maďarské zas tak dokonale vystihuje mieru môjho rozhorčenia, že by bola škoda ho nepoužiť.
A keď nepomôže nič z toho, stále máme vulgarizmy.
Tie sú podľa mňa mimochodom strašne nedocenenou súčasťou komunikácie.
Naozaj.
Vezmite si napríklad také obyčajné „do piče“.
Dve slová.
A koľko možností!
Môžete nimi vyjadriť frustráciu, prekvapenie, sklamanie, úžas, rezignáciu aj absolútnu stratu viery v ľudstvo. Niekedy dokonca všetko naraz. Stačí zmeniť intonáciu.
A čo potom také „kurva“? To už je pomaly samostatný interpunkčný systém. Dokáže fungovať ako čiarka, výkričník, bodka aj celkové zhodnotenie situácie.
Pri maďarčine sa navyše dostávame na úplne inú úroveň.
Lebo, povedzme si, Maďari dokážu poskladať nadávku tak, že kým ju dopoviete, máte pocit, že ste prešli tromi generáciami rodinnej histórie, vysporiadali majetkové pomery a ešte niekomu preventívne popriali niečo veľmi nepríjemné.
A to všetko v jednej vete.
Normálne lingvistický masterpiece.
Vlastne by ma celkom zaujímalo, či existuje nejaká seriózna štúdia o emocionálnej efektivite vulgarizmov v jednotlivých jazykoch. Pretože ak nie, podľa mňa tu máme obrovskú medzeru vo vedeckom výskume. Predstavte si tú diplomovku. Porovnávacia analýza expresívnych výrazových prostriedkov v slovenskom a maďarskom jazykovom prostredí s prihliadnutím na generačné rozdiely a intenzitu nasratia.
To by som si prečítala.
Možno aj napísala.
Aj keď by ma pravdepodobne vyhodili už pri obhajobe, pretože by som komisii veľmi názorne demonštrovala praktické využitie skúmaného materiálu.
...
Sorry.
Práve som sa pokúsila predstaviť a skončila som pri jazykovednej obhajobe vulgarizmov.
Trošku som sa nechala uniesť.
Ale asi už začínate chápať, prečo som si potrebovala založiť blog.
Každopádne.
Keď píšem na Bluesky, ešte sa ako-tak kontrolujem. Predsa len, človek má obmedzený počet znakov, takže musí premýšľať, čo napíše, ako to napíše a či sa mu tam vôbec zmestí pointa.
Niekedy jednu vetu prepíšem päťkrát. Inokedy desať minút rozmýšľam nad tým, či je lepšie použiť bodku, čiarku alebo jednoducho celú myšlienku zahodiť.
A potom ju aj tak zverejním.
Lebo načo by som mala mať internet, keby som naň nemohla vypustiť svoje myšlienky a následne nad nimi ďalších dvadsať minút premýšľať?
Tu je to však trochu iné.
Tu nemám limit znakov.
Čo je na jednej strane fantastické a na druhej pomerne odvážne rozhodnutie zo strany platformy.
Pretože keď mi dáte dostatok priestoru, moja slovenčina bude pravdepodobne voľnejšia. Občas trochu špinavšia. Niekedy do nej vlezie angličtina, inokedy maďarčina a pokojne všetko dohromady.
Nie nasilu. Nie preto, aby som pôsobila zaujímavo.
Jednoducho preto, že tak rozmýšľam.
A nevidím dôvod, prečo by som sa mala na vlastnom blogu neustále opravovať, uhládzať a tváriť sa, že moja prvá myšlienka po tom, čo sa mi niečo nepodarí, je „ach, aké nepríjemné“.
Lebo nie je.
A pravdepodobne ani nikdy nebude.
Ale aby som tu zas nepôsobila ako človek, ktorý komunikuje výhradne prostredníctvom nadávok a citosloviec, viem byť aj celkom ticho.
Vlastne pomerne často.
Som introvertka.
A niekedy mám pocit, že moja hlava je oveľa ukecanejšia než ja.
V spoločnosti dokážem sedieť, počúvať, pozorovať a pritom si v duchu vytvárať komentár prakticky ku všetkému, čo sa deje. Nie preto, že by som každého súdila. Skôr si jednoducho všímam veci. Drobnosti, zvláštne situácie, niečo, čo niekto povie len tak mimochodom a mne to potom ešte hodinu behá po rozume.
Občas mám dokonca pripravenú celkom dobrú odpoveď.
Lenže kým sa rozhodnem, či ju naozaj poviem, rozhovor sa už stihne presunúť k úplne inej téme.
A ja tam sedím so svojím dokonale pripraveným argumentom, ktorý už nikoho nezaujíma.
Tak si ho nechám pre seba.
Čo je, keď sa nad tým zamyslím, vlastne trochu škoda.
Nie preto, že by svet nevyhnutne potreboval počuť všetko, čo si myslím. Verte mi, niekedy je lepšie, keď to nepočuje.
Ale preto, že niektoré myšlienky si zaslúžia trochu viac priestoru než pár sekúnd v rozhovore, počas ktorého sa všetci snažia dostať k slovu.
A práve to sa mi na písaní páči.
Môžem sa zastaviť pri niečom, čo by inak zapadlo. Rozobrať úplnú maličkosť, ktorá mi z nejakého dôvodu nedá pokoj. Alebo napísať niečo, čo by som nahlas pravdepodobne nikdy nepovedala.
Nie preto, že by som sa za to hanbila.
Skôr preto, že nie všetko potrebujem hovoriť nahlas.
Písanie je pre mňa taký zvláštny kompromis medzi tým, že chcem mať pokoj, a tým, že mám stále čo povedať.
A áno, uvedomujem si tú iróniu.
Introvertka, ktorá si dobrovoľne založí verejný blog, aby sa mohla rozprávať s internetom.
Make it make sense.
Ale možno to ani nemusí dávať zmysel.
Možno nemusím mať na všetko odpoveď. Nemusím vedieť, kam to celé povedie, ani si vytvoriť päťročný plán osobného rozvoja len preto, že som sa rozhodla niekam zapisovať svoje myšlienky.
Ono je dnes aj tak všetko strašne vážne.
Každý koníček musí byť produktívny. Každá voľná chvíľa nejako využitá. Každé rozhodnutie by nás malo posúvať bližšie k tej bájnej najlepšej verzii samých seba.
A ja si niekedy chcem len sadnúť s kávou, napísať niečo, čo mi napadlo, a ďalej neriešiť, či som tým dostatočne investovala do svojej budúcnosti.
Možno z toho nič nebude.
Možno z toho niečo bude.
Mindegy.
Nemám potrebu premieňať každú vec, ktorá ma baví, na životný projekt. A už vôbec nie predstierať, že za každým mojím rozhodnutím stojí nejaká hlboká filozofia.
Niekedy je odpoveď na otázku „prečo?“ jednoducho „lebo sa mi chcelo“.
A myslím, že aj to je úplne legitímny dôvod.
Takže áno.
Založila som si blog.
Nazvala som ho Čo na srdci, to na zobáčiku.
Celkom výstižné, nie?
Pôvodne som si totiž myslela, že som človek, ktorý si väčšinu vecí necháva pre seba.
A potom som zistila, že problém možno nie je v tom, že by som nemala čo povedať.
Len som ešte nenašla miesto, kde by som si to mohla povedať po svojom.
Tak som si ho vytvorila.
Nebudem tu teraz vypisovať, o čom všetkom budem písať, ako často sa tu budem objavovať alebo čo odo mňa máte očakávať.
Žiadne sľuby.
Neviem, čo mi napadne zajtra. Možno niečo osobné. Možno niečo vážnejšie. Možno nejaká absolútna pičovina, nad ktorou budem premýšľať tak dlho, až mi začne pripadať ako celkom legitímna téma na článok.
A možno nenapíšem nič.
Nemám v úmysle z toho robiť vedu.
Aj keď, ako ste si už mohli všimnúť, dokážem urobiť vedu aj z nadávania.
Takže radšej nepredbiehajme.
V každom prípade, ak ste sa dočítali až sem, viete o mne minimálne tri veci.
Volám sa Kinga, ale som Kiva.
Moja slovenčina má občas problém rozhodnúť sa, akým jazykom vlastne chce byť.
A keď sa rozpíšem, očividne neviem, kedy prestať.
Čo je celkom pôsobivý výsledok na niekoho, kto sa pôvodne chcel len stručne predstaviť.
Ale viete čo?
Asi to tak má byť.
Veď nakoniec, čo na srdci, to na zobáčiku.
A niekedy je toho na tom zobáčiku o niečo viac, než bolo pôvodne v pláne.
Na mindegy.
Puszi, Kiva 🥝